Život v 100Km richlosci

Tráva mi netráví, ta občas še mušim ponižovac z robotu. Raz som še v ješeni vracel z Kanady do Portlandu, ktory považujem za svoj zakladny tabor, a žadnu robotu v svojim obore som nemohol najsc. Po znamosci som dostal jednu z najhoršich robotoch jaku som kedy mal. Stal som na koncu bežiaceho pasu a ukladal som na kopu panely z cenkych drevenych deskoch. Na druhej strane stala jedna vešela lesba a kulturistka co chodzela do roboty na motorke. Ja še rucal po kazdym panele co višol z pasu, ale ona kľudne stala, čekala pokeľ nevipadňu dva a bez namahi ich rucela na kopu, ta vedľa nej som še čul jak uplny bidak.

V tym čaše mi zavolal Honzo zo San Diega a znovu me pozval do Californii, že me nauči kerovac naklaďak. Pred tym som to furt odmietol, ale teraz som to vžal. Do neška nemožem pochopic, jak som toto jeho učene prežil. Na pristrojovej deske bulo pulno vypinačoch a pačkoch. Povedal mi co je na co (polovicu z teho som sebe nezapametal) a v Arizone me posadzel za volant. Povedal mi, ze nešmim isc pod 100 km za hodzinu a išol sebe do zadu lehnuc na posceľ. Od horučavi a strachu som še tak pocel, že slany pot me zavrel už jedno oko, ale ked som spomalel lem kus, on to podľa otačkoch motora  zbačel i ked lezel v posceli.Vyskočel a zaboričel - richlejši! Dakedy pocichi stanul z posceli a z rukami mi prikril oci az pokeľ naklaďak nezačal skakac po krajnici. Za volantom sme še meneli po styroch hodzinoch. Honzo še vyspal i za jazdy, ale ja mal dojem, že me dakto kope do hlavi, ta večšinu času som prešedzel vedľa neho. Po 20 hodzinoch jazdy sme konečne zastaveli a štyri hodziny som mohol normalne spac. Honzo nerad zastavoval. Povedal mi, že každe zastavene ho stoji 2 dolare. Ale ja odmietal močic do fľaški ta mušel občas zastavic.Večšina odpočivadloch ma zachody, ale raz v Texaše zastavel dze nebuli. Vyskočel som z kabiny a skril še medzi ťahačom a vlečku. Slastne som še zbavoval prebitočnej tekutiny, ked Honzo uvoľnel brzdu a naklaďak še zacal pomaly rozbiehac. Mušel som v tym malym priestore ucekac a pomočel som poradne nohavice. Honzo to povazoval za viborny vtip a čim som ho vecej preklinal tym vecej še šmial.

Po zľadovacelej cesce sme prebehovali šicke naklaďaki, bo vereli sme, že čim vekša richlosc, tym vecej nas budze zotrvačnosc trimac v priamim smere a nezosmikneme še do prikopi. Mušeli sme ale vipnuc višilacku, bo profesionalne šofere nas tak kleli, že to še nedalo sluhac.

Po troch mešacoch som začal chodzic z naklaďakom sam. Do neška som nemal žadnu veľku nehodu co dosvedčuje, že Honzo bul barz dobri uciteľ.