SARUS alebo UTERE FELIX

  

        Úvod

Názov Sarus je najstarším názvom pre dnešný Šarišský hrad, Šarišskú župu, Šarišský kraj a podobne. Jeho neskoršie podoby (Šariš, Šaryš, Šaroš a iné) považujem za mladšie. Prazákladom je latinské slovo SARUS, ktoré podľa mojej mienky je menom významného gótskeho generála Sarusa. Tento veliteľ vojsk, blízky spolupracovník gótskych kráľov resp. rímskych cisárov, je s najväčšou pravdepodobnosťou zakladateľom Šarišského hradu a Šarišskej župy, ktorá sa formovala okolo tohto hradu.

Cieľom môjho príspevku je poukázať na to, že táto hypotéza nie je ojedinelá, a s prekvapením môžeme konštatovať, že v legendách, písomných záznamoch, zmienkach v literatúre a nakoniec aj v archeologických nálezoch je táto „rímska stopa“ veľmi častá a živá. A ja verím, že aj pravdivá...

 

        Legendy

Prvou legendou, ktorú si pamätám z detstva, je legenda o vojenskej družine, ktorá bola osídlená na Šarišskom hrade a v jeho podhradí, v niektorých najbližších dedinách. Legendu mi povedal kamarát zo Sabinova, a horkokrvne mi vysvetľoval, že ľudia vo Veľkom Šariši, Medzanoch, Ostrovanoch, Ražňanoch a Šarišských Michaľanoch sú iní ako z okolitých obcí, pretože sú potomkovia bojovníkov,nie sú to obyčajní sedliaci.

Druhá legenda o rímskych vojakoch hovorí o tom, že rímski vojaci využívali pod  Šarišským hradom pri Ostrovanoch pramene na očistu i zábavu, vraj sa tam radi kúpavali s miestnymi devami. Táto legenda má reálne základy, naozaj neďaleko  kaštieľa vyvierajú pramene.

Tretia legenda má podobný motív, hovorí o rímskych kúpeľoch pri potoku Ternianka povyše dnešnej obce Fulianka, poniže Záhradného. Tam sa spomínajú rímski vojaci z dvoch susedných hradov, z Kapušianskeho a Šarišského hradu. Tieto rímske pevnosti, ktoré spájala rímska cesta, zvyšky ktorej sa našli v sedle Stráže medzi Strážou a Lysou Strážou. Neskôr sa tam vraj močili konope...    

 

        Zmienky v literatúre

Prvým slovenským autorom, ktorý odvodzuje názov hradu Šariš od mena bývalého vojvodcu v službách Rímskej ríše,bol slávny Matej Bel v diele Notitia comitatus Sarosiensis.

Neskoršie sa s vysvetlením názvu stretávame v diele Eugena (Odona) Potemkina : Vármegye leirása, statisstikai, foldrajzi, okirati és tortenelmi tekintetban z roku 1863, ale rímskeho vojvodcu Sarusa tu nespomína, skôr vysvetlenie pôvodu názvu Tubul.

V podobnom duchu sa nesie aj kapitola o histórii známej Monografie Šarišskej župy od zostavovateľa Sándora Tótha.

Maďarsky píšucich autorov je určite oveľa viac, spomeniem ešte Adorjána Dienesa, inakšie rodáka z Malých Ozoroviec pri Trebišove, ktorý v povesti o Šarišskom hrade spomína, že na vrchole hradného kopca stála citadela ako ochrana pred dobyvačnými Sarmatmi. Nad touto citadelou vládol pyšný rímsky orol.

Okrem podobných literárnych zmienok rôznej kvality si zaslúži pozornosť práca K.Tuhrinszkeho o Šarišskom hrade z roku 1899.

Rovnako slovenskí autori nezaháľali, zvlášť po vzniku Československej republiky a v nasledujúcich rokoch. Zaujímavá je kniha Štefana Sabola: Prešov v minulosti a dnes z roku 1943, kde sa na str.10 uvádza: „Nie je vylúčené ani to, že počiatky mesta (Prešov- pozn.autora) siahajú až do doby rímskej veľríše. Je napr. známe, že cisár Konstantius II. v bojoch proti germánskym kmeňom dostal sa r. 358 po Kr. aj na východné Slovensko. A tu aj opevňoval dobyté strategické miesta. Hrad Šariš a soľné bane v okolí Prešova Rimania už poznali.“

Škoda, že autor neuvádza zdroje, odkiaľ čerpal informácie, lebo určite by to pomohlo pri dnešnom pátraní.

Tento autor na strane 161 pri opise Šarišského hradu uvádza: „Postavený bol ešte za Rimanov, by ochránil tunajšie soľné bane pred útokom cudzích kmeňov.“ O pár viet ďalej píše: „Zprvu to bol Tubul, neskoršie Castrum Zarus, Castrum Salus, Saros a dnes Šariš!“

Po 2. svetovej vojne sa s podobnými tvrdeniami stretávame v propagačných brožúrach,  napríklad v dielku B.Pollu a I.Vindiša:Východoslovenské hrady a kaštiele, neskoršie v podobne ladenom sprievodcovi Turisticky významné hrady Slovenska od autorov Halašu a Minárika. Na našej okresnej úrovni to bola brožúra autorov Hruška- Mikloš-Socha : Architektonické pamiatky okresu Prešov.

Rímsku stopu uvádzajú aj archeológovia Michal Slivka a Vojtech Budinský Krička v Zborníkoch Múzea SRR Nové Obzory č. 16 a Nové Obzory č. 24, ako aj Marián Vizdal v brožúre: Sprievodca pravekom východného Slovenska.

 

Zaujímavé je aj literárne spracovanie legiend Šariša autorkou Máriou Kočanovou: Šarišské povesti (Prešov, 1936), ktoré sa stali doslovne zbierkou základných šarišských legiend, na ktorých vyrástli celé generácie šarišskej mládeže. Podobne čitateľsky úspešné je aj prepracovanie Kočanovej povestí vydavateľkou Marianou Kozlovou pod názvom Stratené šarišské príbehy a povesti (Prešov, 2007). V povesti Solivar sa píše: Už v dobe rímskej sa tu vypínal Castrum Salis, ktorý spolu s Castrom Sarus (neskôr zvaný aj Tubulus, dnes Šarišský hrad) hájili rímsku provinciu a najmä bohaté soľné studne a bane proti Sarmatom.

V povesti Šarišský hrad sa výslovne spomína Castrum Sarus, Taktiež je výstižná veta: Rímske peniaze, zbrane a odkryté základy hradu nás razom prenesú do doby rímskej, keď latinské légie zaplavili údolie Torysy, aby ju ochránili pred Sarmatmi.

 

V poslednom čase vyšli rovnako zaujímavé publikácie týkajúce sa mesta Veľký Šariš, a to Veľký Šariš – mesto a hrad a kniha Jána Rodáka: Vivat Sarus.

V prvej publikácii v kapitole o hrade autor M.Slivka uvádza osídlenie Šarišského hradného vrchu až do pokročilej fázy mladšej rímskej, teda približne do 4. storočia n.l. Prvotnú stredovekú stavbu však výskumom nevystopoval. V kapitole Ondreja R.Halagu sa rovnako spomína prvá a najstaršia zmienka o kastelánovi hradu Šariš zo 17.februára 1247 (comes de Sarus).

Halagove názory preberá aj Ján Rodák v spomínanej knihe, ale tu už uvádza aj „gótsku stopu“, keď spomína, že meno Sarus sa vyskytovalo ako osobné meno u Gótov na začiatku 5. storočia. Miestny a pomiestny názov Sarus – Saros bol rozšírený v okolí Varadína.

S príspevkami o pôvode názvu Sarus sa môžeme stretnúť v článkoch mesačníka Veľkošarišan. Najobjavnejší Z histórie názvu ŠARIŠ napísal Agaton Timkovič, bol uverejnený v novembri 2005.

Zatiaľ po Matejovi Belovi najodvážnejší názor podal Stanislav Sárossy v knihe Kapitoly z histórie Veľkého Šariša, ktorá vyšla v roku 2009. Spomína v nej vojvodcu Gótov Sarusa, ktorý žil v období panovania rímskeho cisára Honoria.(395-408n.l.). Hypoteticky predpokladá, že gótske vojská operovali v našich končinách.

 

Uvedené práce so zmienkami o rímskom (resp. Gótskom) pôvode hradu Šariš nie sú vymenované všetky.  Uvádzam iba mne známe práce. Úplný zoznam by vystačil pre objemnú prácu.

 

        Zahraničná literatúra.

Dejinami Rímskej ríše v nami sledovanom období sa zaoberali antickí autori, napríklad meno Sarus nájdeme v práci Historia nova od Zosima, podobne písal aj Orosius, Olympiodorus z Téb a Sozomen.

Z týchto diel vychádza aj Edward Gibbon v známom diele Úpadok a zánik Rímskej ríše, neskôr sa tejto etape venovali A.E.R.Boak, J.B.Bury, J.R.Martindale a J.Morris. Z najnovších čias je to M.Kulikowski a hlavne Peter Heather, profesor histórie na King´s College London. Okrem svojej univerzity prednáša na najprestížnejších univerzitách po celom svete. Aj na Slovensku je dostupná jeho výborná práca Gótové, ktorá v českom preklade vyšla v roku 2002. Škoda, že jeho novšie práce nie sú okrem originálu dostupné. Snáď najbližšie je dostupné jeho dielo Upadek Cesarstwa   Rzymskiego v  poľskom jazyku.

Profesor Peter Heather (1960) posunul vedecké skúmanie obdobia rokov 200 – 800 n.l. na vyššiu úroveň a nepriamo pomohol aj našej veci – teda v šarišsky významnej  kauze SARUS.

 

        Archeologické nálezy a ich reflexia v literatúre

Najstarším nálezom, ktorému môžeme dať prívlastok „archeologický“ bol nález v Ostrovanoch z roku 1790, kedy poddaný Jakľovský našiel na pozemku statkára Péchyho súbor zlatých a strieborných šperkov. Niečo skončilo v múzeu vo Viedni, niečo sa zachovalo vo vlastníctva statkára Péchyho, niečo sa postrácalo.

V roku 1865 sa vedľa prvého nálezu našli ďalšie cenné veci, spracované už na vyššej odbornej úrovni vtedajšími odborníkmi. Budapeštianskemu múzeu ich venoval veľkostatkár Jozef Bánó.

Ostrovanskými nálezmi sa zaoberali Imrich Henszlmann, Karol Torma, Jozef Hampel a S.Reinach z Paríža.

Najlepšie spracované sú ostrovanské nálezy v práci maďarského archeológa a historika Petra Prohászku : Das vandalische Konigsgrab von Osztropataka (Ostrovany, SK), ktorá však zatiaľ do slovenčiny nebola preložená. Je to zlá vizitka pre slovenskú archeológiu a historiografiu, pretože nálezy z Ostrovian sú všeobecne považované za mimoriadne vzácne a cenné minimálne v európskom meradle.

Slovenský autor Bohuslav Novotný spracoval knihu Slovom a mečom (Slovensko v rímskej dobe) v roku 1995. Je tu podrobný opis mnohých nálezov z tých čias z územia Slovenska a nás iba teší, že významné miesto tu majú aj Ostrovany.

Okrem súpisov nálezov a reprodukcií nákresov nájdených šperkov a iných nálezov potešili informácie v súvislosti s našou témou: Mohol v Ostrovanoch bývať legendárny Sarus? Odpoveď nie je jednoduchá, ale existuje množstvo dôkazov, že tomu tak mohlo byť. Exaktné dôkazy zatiaľ nemáme, avšak nálezy zlatých šperkov, mincí z konca 4.storočia n.l., a taktiež starších mincí, prederavených a nosených na krku ako šperk to potvrdzujú: Zlatá minca – aureus Herennie Etruscilly (manželky cisára Decia) razený v rokoch 248 – 251 bol prederavený a nosený na krku ako šperk.neskôr dierka bola zaliata zlatom. Asi najkrajším šperkom je honosná kolienková spona s nápisom v hornej časti UTERE FELIX, čo v preklade znamená Užívaj v šťastí.

V kniežacích hroboch sa našlo množstvo ďalších drahocenností, z nich napríklad veľmi vzácne vedro z tisového dreva so striebornou výbavou, ale aj strieborná lyžica s miskou a pohárom, aké sa používali v ariánskych obradoch vtedajších kresťanov (podľa dnešného chápania heretikov). Ale dôkaz o kresťanstve vtedajšej vandalskej šľachty tu je, a vtedajší príslušníci kmeňov Vandalov resp. Gótov boli známi ako ariánski kresťania.Tematikou ariánstva a kresťanstva sa tu nechcem venovať, je to však ďalší dôkaz príslušnosti ku kmeňu a k určitému časovému horizontu.

Určite si mnohí spomenú na minuloročný výskum pri Ražňanoch. Doc. PhDr. Marián Vizdal spolu s PhDr. Antonom Karabinošom začali výskum výrobného okrsku, ktorý súvisí s nálezmi z Ostrovian, kde sme objavili kniežací vandalský hrob.Našla sa strešná krytina, masívna a pálená tegula, ktorá je predzvesťou murovanej stavby z rímskeho obdobia.

Archeológovia sú zatiaľ oprávnene opatrní vo vyjadreniach, avšak nevylučujú, že sa podarilo objaviť unikátne sídlo kráľa Vandalov. Nechajme sa prekvapiť.

Zaujímavé je aj to, že podobná kniežacia hrobka bola objavená v roku 2006 v Poprade – Matejovciach. Datovanie vzniku je podozrivo blízke Ostrovanom, pretože Matejovce majú stanovený rok 380 n.l. Aj tu sa jedná o mimoriadne vzácny objav, ktorý posúva naše historické vedomosti podstatne ďalej.

 

        Kto bol Sarus?

Poznáme 3 osoby, ktoré mali toto meno.:

1.Prvou je Sarus (Sorli), syn nórskeho mýtického kráľa Jonakra. Keď jeho sestru zneuctil jej manžel, Sarus (Sorli) svoju sestru pomstil.

2. Druhá osoba mena Sarus (Serila) je  veľmi podobnou postavou, zo 4.storočia. Sarus (Serila) pomstil svoju sestru poníženú a utýranú Ermanarikom, kráľom Ostrogótov.

3. Najpravdepodobnejší je výklad prof.Heathera, zostavený z prác antických autorov, podľa ktorej bol Sarus gótskym kmeňovým náčelníkom, a veliteľom vojsk cisára Honoria. Sarus mal brata Sigerika (Sigeric), a obaja boli úhlavnými nepriateľmi inej gótskej dynastie, dvoch bratov Alaricha i. a Adolfa (Ataulfa).

Kariéra Sarusa: Prvé zmienky sú z roku 406, kedy Sarus ako veliteľ gótskych vojenských oddielov (spojenec Rímskej ríše - federát) bojoval proti vojsku iného gótskeho dobyvateľa Radagaisa. Sarus chránil Rím na území dnešného Talianska.

V roku 407 bojoval proti samozvanému „cisárovi“ Konštantínovi III., ktorý sa za cisára vyhlásil v provincii Británia. Sarus vtedy po boku správcu Západorímskej ríše Stilicha (po otcovi Vandal, po matke Riman) porazil generálov samozvaného cisára a strážil alpské priesmyky pred nebezpečenstvom od vzbúrencov.

V roku 408 už mal hodnosť magister militum (vo význame generál). Po smrti Stilichona sa jeho postavenie zmenilo, avšak naďalej bojoval v rímskych službách, Vtedajšia doba bola veľmi vrtkavá a niekdajší dobyvateľ sa stal zrazu ochrancom (za výkupné). Úpadok Rímskej ríše nezadržateľne pokračoval až do vyplienenia Ríma v roku 410.

Sarus prejavil neuveriteľnú odvahu v roku 412, kedy s hŕstkou svojich bojovníkov (28) sa postavil proti nepriateľovi Adolfovi, ktorý mal 10 000 bojovníkov. Sarus hrdinsky zomrel, ale jeho pamiatku očistil jeho brat Sigeric, ktorý Adolfa zabil a sám bol rímskym cisárom 7 dní, v septembri roku 415. 

  

        Záver

Podrobný životopis Sarusa sa bude určite zdokonaľovať. Autor príspevku verí, že v dohľadnej dobe sa o ňom  dozvieme viac, a že historicky doložená postava Sarusa (gótskeho náčelníka, rímskeho federáta a generála) bude stotožnená a dokázaná pre náš región, ktorý doteraz nesie jeho meno SARUS, i keď trošku pozmenené na ŠARIŠ. Poprajme bádateľom pracovitosť, šťastie, dobré podmienky pre prácu a rovnako aj odvahu, aby sa nebáli nové, možno pre niekoho prekvapujúce zistenia, aj primerane zverejňovať.

Poprajme si želanie z nápisu na spone nájdenej v Ostrovanoch: UTERE FELIX. Užívajme v štastí.   

 

 

Ivan Šomjan